Sedel som v čakárni. Už dlho som sa trápil, takže som určite pôsobil ako kôpka nešťastia. Moju pozornosť zaujal osobitý drevený stolík v rohu miestnosti, na ktorom ležal nejaký zabudnutý žuvací tabak. Moje myšlienky sa aspoň na chvíľku zamerali na niečo iné ako na môj úbohý osud. Hlavou mi preblesklo komu asi patril. Staríkovi, ktorý sa nevedel zbaviť škodlivého návyku, či mládencovi, ktorý skúša zakázané ovocia dospeláckeho života? Tak či tak, žuvací tabak je nechutný. Sám som ho skúšal len raz. Smrdí, je lepkavý a už po pár razoch sa vám po ňom začnú kaziť zuby a ani neviete ako, veľmi rýchlo vám spôsobí rakovinu hrtanu.
Z myšlienok ma vytrhol zvuk dverí. Dvere z ordinácie sa otvorili a vyla z nich nádherná sestrička. Mladá, štíhla a šarmantná. Pozdravila ma a vyzvala ma do ordinácie. Venoval som jej obdivný úsmev. Ach tie, ženy, aj keď mi je najhoršie, vždy majú tú schopnosť vytrhnúť ma z letargie a spôsobiť vo mne prílivy energie.
Doktor, ktorého som navštívil, nebol konvenčný lekár. Bol to ľudový liečiteľ, starý múdry muž, za ktorými chodili ľudia z celého okolia, keď im už bežná medicína nevedela pomôcť…Spýtal sa ma, čo ma trápi. Keďže som nevedel, kde a ako začať vyzval ma, aby som to vzal hneď od začiatku. Tak som začal. Vyrozprával som mu celý môj životný príbeh od šťastného idylického detstva, cez náročnú pubertu, zlomené srdcia, veľmi úspešnú ale ešte viac vyčerpávajúcu kariéru, založenie rodiny, deti, rozvod a nakoniec rakovinu, ktorú som niekoľkokrát prekonal, ale stále sa vracala. Už desať rokov. Momentálne mám aktívnych v tele 10 rakovinových nádorov.
Liečiteľ ukázal na rozkladacie postele na druhej strane miestnosti. Mal som si ľahnúť a nechať sa viesť… Začal sa ma pýtať otázky, ja som mu odpovedal…ale tak inak, ako keby z hĺbky môjho srdca. Plakal som. Plakal som veľa a dlho. Uľavovalo sa mi. Stále viac. Do roka a do dňa som sa zbavil posledného nádoru a po rakovine ani stopy. Taká je liečivá moc srdca…